reklama

alfa a omega

o tom, že človek nie je nikdy natoľko sám, aby nemal pre koho žiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Do izby padali ranné lúče slnka, ktoré okrem všetkého vytvárali zlatistú pokrývku snehu, čo von za oknom všetko pokrýval.
 Kristína otvorila oči. Dnes je ten deň, na ktorý dlho čakala. Ach, koľko len mala prekrásnych snov o tom, ako naplniť svoj život, idylická predstava o jeho podobe, keď dovŕši dnešný vek. Ale čo sú to sny? Návod na šťastie, alebo len úbohá ilúzia, ktorá sa nikdy nestane skutočnosťou?
 „Mať priateľa,“ preháňalo sa jej hlavou „takého, ktorý bude vedľa mňa stáť, chápať moje myšlienky, bude schopný sadnúť si vedľa mňa a vyrozprávať si navzájom problémy bez hádky. Priateľa, s ktorým budeme hľadieť na budúcnosť spolu, navštevovať sa navzájom, komunikovať s našimi rodičmi, pomáhať im, poznať svojich priateľov, ktorý ani jedného z nás nebudú odcudzovať, pretože sme sa nikdy o sebe nevyjadrovali ponižujúco,“ po tvári sa jej skotúľala horúca slza. Takto si svoj vzťah predstavovala pred piatimi rokmi, ale dnes je skutočnosť iná. Nič takého nepozná. Zo strany chlapov pozná len to najponižujúcejšie, čo žena môže poznať a ani s priateľom, s ktorým všetko vyzerá aspoň o kus lepšie sa nemôže ukázať v spoločnosti jeho priateľov, spolužiakov... Nemôže, lebo by na ňu poukazovali prstom a jej by sa na duši vytváral najškaredší odtlačok doterajších skúseností.
 Ale ona pred piatimi rokmi nechcela takto vyzerať. Už nikdy viac nechcela plakať kvôli nejakému chlapovi. Chcela žiť pre svoju vlasť. Chcela žiť, písať, byť rebelom, kritikom. Chcela byť novinárkou. Človek však často svoje možnosti zahodí za hlavu. Predstavovala si, ako už mohla študovať na žurnalistike vďaka ľuďom, ktorý ju tiež chceli vidieť ako novinárku, aj vďaka sebe, svojim schopnostiam. A zrazu ani nevie, kde je. Nevie, či ju viac trápia sklamania v iných, či v sebe.
 Nenachádza ani svoj domov. „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať,“ napísal Miroslav Válek. Domov je miesto plné priateľov, rodiny, lásky. Ak už aj existujú miesta, kde ťa nechápu, tu by si mal byť najzrozumiteľnejším pre ľudí vôkol teba. Ale Kristína si s najvyššou trpkosťou a bolesťou musela priznať, že už dávno stratila svojich priateľov a rodina zabúdala na takéto jej dni. Ale je naozaj tak sama? Je možné, aby človek nemal vôbec nikoho vedľa seba?
 Vstáva z postele. Celú noc nevedela spať a pripravovala sa na dnešný takmer všedný deň. Vojde do kuchyne a tam si jej spolubývajúci varia kávu. Niečo si šepkajú. Kristína nereaguje, len sa pozdraví. Nechá zovrieť vodu v kanvici aj na jej kávu a potom má v pláne odísť. Najradšej k nejakému útesu. Nech je už koniec! Koniec všetkému! Ach, ako len nevládze ďalej dýchať s touto pálivou bolesťou! Nevládze a už ani nechce. Vypije kávu, oblečie sa a nastúpi do autobusu.
 „Michaela, prestaň!“ kričí nejaká pani na svoju dcéru. Kristína nenávidí, ak sa nejaká mama takto správa v spoločnosti. Pozná ten pocit hanby toho dieťaťa.
 Konečne prišla na miesto, odkiaľ sa veľmi rýchlo a ľahko dostane k spomínanému útesu. Všetko navôkol, všetka tá belosť krajiny sa ligoce. Miluje to tu, miluje svojho priateľa, svoju rodinu, ešte stále jej záleží na všetkých, ktorých stratila, ale už sa nič nezmení tak z jej, ako aj ich viny. Plače. Má pocit, že srdce sa jej rozpadáva na miniatúrne kúsočky a tie niekto páli a ono stále krváca. Nenávidí túto bolesť, nenávidí seba, ako aj jej život za posledných päť rokov. Stojí pri útese. Ale neskočí. Zdá sa jej to ako zbabelý čin. Premýšľala a stála tam celý deň.
 Vracia sa do bytu, ale sadne si na schody pred dverami.
 „Naozaj by bolo zbabelé skočiť? Nebola zbabelosť to, že som to neurobila?“ vyhrnie si rukáv. Schováva sa pod ním jej zjazvená ruka. Tohto už schopná bola. Dávnejšie. Dnes by nedokázala ani to.
 Dvere na byte sa otvorili. Ktosi ju chytil za plecia.
„Kristína, kde si bola!? Čakáme na teba celý deň,“ stoja tam všetci, ktorých spoznala za posledné mesiace. Vojde s nimi dnu. Jej srdce sa rozbúši pri pohľade na stôl. Po tvári stekajúce slzy sa menia na slzy šťastia. Stoja tu vôkol jej skutoční priatelia a na stole stojí nádherná torta s číslom dvadsať, sviečkami a marcipánovými ružami. Na stoličke sú prevesené jej šaty zo stužkovej a vedľa nej lodičky. Má si ich obliecť, nech si pripomenie jej najkrajší večer života, ako ho ona sama nazvala. Priatelia dávajú ešte na stôl obložené chlebíčky, limonády a nejaký ten aperitív.
 Kristína stuhla na celom tele. Niečo ju mrzelo. Asi to bolo to, že v nich nevidela, čo mala vidieť, lebo ich poznala len krátko. Na jej zaslzenej tvári začína vyrastať úsmev a pery polohlasne zašepkajú : „Ďakujem!“
 


Klaudia Bodníková

Klaudia Bodníková

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študentka Univerzity Pavla Jozefa Šafárika.Strednou školou, ktorú som navštevovala bolo Prvé slovenské literárne gymnázium. Celý život som spätá so slovenčinou, literatúrou a najmä vlastnou tvorbou. Zoznam autorových rubrík:  Odkazy najbližšímPoéziazo srdcanáhla reakciaTebe...SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu