<!-- @page { margin: 2cm } P { margin-bottom: 0.21cm } -->
Bola noc a ja som sa bála. Pocit z predchádzajúcej noci bol silnejší a chladnejší, než štyri steny medzi ktorými som sa snažila kryť. Plakala som a obviňovala sa... Preklínala chvíľu, keď som porušila to, čo som ti sľúbila. Prišiel si na to dosť neskoro, ale aspoň si ma našiel a odviedol domov. Ešte si však netušil, čo sa stalo. Onedlho si však prišiel na to, že tvoja sestra vôbec nespáva a tak si sa raz večer opýtal: „čo sa deje? Čo ťa trápi a neopováž sa mi klamať, že nič...“
Len som zavzlykala a vopchala hlavu do vankúšu. Vstal si zo svojej postele a podišiel ku mne. Sadol si si vedľa mňa. A ja som zo seba vysúkala horko ťažko: „nedodržala som to, aby som sa s ním nestretla...“
Ty si odpovedal „Ja viem. Našiel som ťa s ním.“
Váhala som, kým som dokončila, čo som chcela povedať, ale nakoniec som zo seba vyklopila : „Zneužil ma...“
Cítila som tvoju nenávisť z nasledujúcich viet. Tvoj hnev bol tak veľký, ako moja bolesť. A ja som plakala ďalej. Ty si si ma vtedy k sebe nadvihol ako malé dieťa a objímal. Vraj som staršia sestra.
O pár mesiacov na to, po mojom tretiom rozchode som prišla domov z vonku. Bola som zmaľovaná a spitá. Spomínaš? Mala som oči namaľované na hrubo čiernou ceruzkou a tmavý fialový tieň a pery akousi zvláštnou farbou. Keď si ma videl, len si ma poslal do kúpeľne. Kričal si.
„Okamžite sa padaj osprchovať! Nielen že sa v posledných mesiacoch správaš ako ľubňa, ešte sa tak aj maľuješ a k tomu všetkému chľastáš! Padaj do kúpeľne!“
Ja som tam vošla, ale uterák tam nebol. Vycúvala som z nej.
„Nemôžem sa sprchovať. Nie je tam uterák.“
Podišiel si k vani a pustil vodu „Začni sa sprchovať, prinesiem ti uterák!“
Zaklopal si na dvere a podal si mi ho spoza nich. Prevzala som ho a položila vedľa vane. Sadla si vo vani a plakala. Po niekoľkých minútach som sa pozbierala a vstala.
Po piatom skrachovanom vzťahu behom ôsmich mesiacov som sa rozhodla navštíviť psychologičku. Prenasledoval ma obraz tej noci a nemohla som sa z toho dostať. Bála som sa, ale ty si ma odprevadil až k nemocnici. Po niekoľkých sedeniach prišiel vzťah s chalanom, ktorý si ťa vedel získať. A ja som zase tajila ďalšie veci pred tebou. Vôbec som ti nechcela povedať, čo sa v tom vzťahu deje. Bez tak ste ho mali všetci radi až na otca. A ty sám si bol pri tom, keď som mame prezradila, čo sa mi stalo a ona k tomu zaujala postoj „Môžeš si za to sama. Aspoň si si užila.“ Ako by sa postavila k tomu, keby vedela, čo sa dialo v tomto vzťahu!?
Onedlho som sa zrútila trikrát za dva týždne a keď mi nadiktovali lekári farmakoterapiu, dával si pozor, aby som dodržiavala čas, kedy mám brať lieky. Rozišla som sa s tým chalanom a ty si sa na mňa pozeral nechápavo. Až keď som sa vrátila jedného dňa domov a porozprávala ti o tom, ako som pobrala tabletky, aby som toto svoje trápenie ukončila, dozvedel si sa aj všetky podrobnosti z tej noci aj o vzťahu. Počúval si pozorne. Sedel oproti mne. Pol hodinu si na nich zúril a potom si povedal „Prečo si si chcela vziať život? To myslíš len na seba? Čo by som tu robil bez svojej malej sestričky?“
Vzal si mi tabletky a kontroľoval, či ďalšie u mňa nenájdeš. Začala som bojovať. Braček, pre teba.
Tak si život plynul a my sme si rok mysleli, že už všetko začína byť v pohode. A zrazu... Zrazu nám umreli dvaja kamaráti... A ja som všetko vôkol seba rozbíjala. Všetko, čo mi prišlo do cesty. Keď sme stáli na pohrebe ja som tam plakala a iní ma držali, nech to aspoň ustojím. Ty si podišiel k hrobu s kamennou tvárou. Obrovská bolesť, ale žiadna slza. Radšej si pri mne presedel aj hodiny, kým som neprestala plakať. A potom... Len pár dní na to mi ťa dokopali a ty si odpadával a mával čierne okná. Lekárka povedala, že ešte silnejší úder a mohol si byť mŕtvy. Bála som sa o teba, chcela som byť rovnako silná, ako môj brat o dva roky mladší. Keď sa mi pár dní na to rozpadla partia, bol si jediný, čo sa za mňa hádal a bránil ma. Raz som sa ťa tak opýtala: „Ako je možné, že si tak silný?“ a ty si sa len od počítača otočil na chvíľu ku mne a povedal „Vypočuj si toto. Táto hudba ma drží nad vodou.“ ale ja som nechápala. Odmietala som počúvať Hip- hop, ja som bola zarytá rockerka.
Ale tá samota mi liezla na nervy a začala som ťa prosíkať, aby si ma začal brávať s vami von.
„Až keď sa naučíš pár vecí.“
„Aké?“
„Uvidíš časom.“
„Ako budem vedieť, že už to viem...?“
Ty si sa len zasmial. O pár dní si mi dovolil ísť s vami von pod podmienkou, že ťa nechám púšťať si „tvoju hudbu“. Pri tretej pesničke som len prehlásila „To je dobré.“ ale z ničoho nič prišiel akýsi podnet na hádku a ty si mi silno stisol ruku, ktorou som ťa chcela udrieť, až som začala plakať.
„Prestaň byť rozmaznaná, až tak silno som ti ju nestisol!“
Ja som si vyhrnula rukáv „Nie! Ale ja ju mám dorezanú!“
Ty si pristúpil k mojej posteli, na ktorú som si medzičasom sadla a pozrel si sa na tú ruku.
„Čo sa stalo?“
„Rezala som si do nej,“ povedala som so sklopenou hlavou „A čo som mala robiť! Už som nevládala!“
Ty si ju len pustil, otočil sa a síce si zúril, už si nekričal.
„Ty si strašná piča! Si myslíš, že týmto niekomu ublížiš? Nie iba sebe a svojím najbližším. Ale rob, čo chceš! Ja ti tu pomáham a ty takto... No veď dobre... Vieš, čo? Už ťa mám úplne na háku! Pridaj sa k nejakým emákom, ale na mojich ľudí zabudni!“
Ale nemal si ma „na háku“. Opäť som nevedela spávať a preplakala som noci. Ty si ich pri mne toľko krát prebdel! Ležal si vedľa mňa, kým som nezaspala. A veľa krát som sa zobudila ráno a ty si spal vedľa mňa. Aj pred maturami si mi dohováral, že mám na to spraviť ich a že ich musím urobiť kvôli tebe. Po nich som odišla na dva mesiace do Trnavy a cítila som sa tam sama napriek ďalším búrlivým zážitkom. Nebol si tam ty.
Vrátila som sa domov. A keď nikoho nebolo doma, ani mňa, púšťal si si nahlas svoju hudbu. Keď si uvidel, že vchádzam do bytu, stíšil si ju.
„Čo ju stišuješ?“ opýtala som sa nechápavo.
Ostal si zaskočene stáť „Čo?“ vyšlo z teba.
„Však ju pusti nahlas, nie?“
Nechápal si, ale pridal si hlas. Prisadla som si k tebe. „To je koho tvorba?“
a zrazu si sa mohol aj so svojou sestrou rozprávať o svojej hudbe. „Kde je tvoj priateľ?“ opýtal si sa po polhodine na chalana, s ktorým som vtedy chodila a ktorého si nemal rád.
„Ten sa tu už viac neukáže a vôbec ma to netrápi,“ povedala som úplne vyrovnaná. Nechápal si. Ale vieš, čo boli jeho posledné slová pred mojim rozhodnutím? Nielenže narážal na veľa mojich vlastných názorov, vyzdvihoval moje chyby, ale ešte povedal „Ten tvoj skurvený raperský brat...“
Bola to bodka za všetkým. Chcela som takého, čo by si s tebou rozumel. Ale keď som si vtedy predstavila, že by to mal byť niekto, kto … Proste nejaký hoper, alebo tak... No radšej som sa vzdala myšlienky nájsť si niekoho. Začala som budovať svoj život, záležalo mi na mojej výške, pripravovala som divadelné vystúpenie, starala sa o malé dieťa, ktoré sa mi stalo blízkym ako moje... Zrazu som sa úplne preladila na „tvoj štýl“ a začala som s tvojou partiou a tebou chodiť von. Začali ma zaujímať grafiti a ty si si neraz sadol na posteľ vedľa mňa a keď si videl tie moje výtvory len si spustil obrovský výbuch smiechu. Snažila som sa, ale nešlo mi to. Čas ubiehal a všetko, čo som si predsavzala sa pomaly plnilo. Bolo za mnou pár rokovaní, vybavovaní, zakladaní, nových scenárov a už som bola vyčerpaná. Chcela som nájsť kontakt na jedného chalana a ty si len s úsmevom pozoroval, ako som písala každému v Košiciach a nenápadne vsunula otázku, či ho nepoznajú. Až som si začala písať s niekym, kto ťa náhodne poznal. Časom prišlo ďalšie obdobie. Prišla som o školu, upriamila som svoju pozornosť len na projekt a malého a nútila sa myslieť len na to, na nič iné. Aj keď som vedela, že stačí jediný moment a ja si poviem: „Odlietam. Idem robiť au- pair.“ a ty si veľmi dobre poznal ten moment. Povedal si mi len „Ty nikam nepôjdeš, ver tomu.“
Urobila som v sebe veľkú stenu. Len tak som ju narýchlo postavila, aby som nemusela nikdy ľúbiť toho chalana, čo mojim problémom venoval toľko času a moje nepodarky prekresľoval do nákresov, ako by asi mali vyzerať. Táto stena ma mala brániť pred slzami, ktorých som sa bála. Slzami, ktoré som nepoznala.
Ale moje obavy sa naplnili. A ty si si sa na mňa zas pozeral len neveriacky „Čo to robíš?Prečo si najskôr nič neoveríš?“
Len som zodvihla k tebe hlavu, pozrela sa na teba a vyslovila vety pné strachu „Nechcem. Nepotrebujem počuť to, čo sama viem. Nemalo by to zmysel.“
Zas si sa mi len smial „Pane Bože!“ chytal si sa za hlavu. Postavil si sa predo mňa a rázne povedal„Vy dvaja budete spolu. Ver tomu.“
Poslúchla som tvoje rady, ale prišiel moment, keď som si to vyčítala. So slzami som písala vety, ktoré som sama nechápala. Ešte nikdy pred tým som nikoho za nikým neposielala a už vôbec nie niekoho, koho by som chcela. Mal si svoje problémy, ale keď si sa na mňa pozrel, zas si sa iba opýtal „Čo sa deje?“
Nepovedala som ti nič normálne „Ja neviem. Odchádzam robiť au- pair.“
„Kam zas zdrháš?“ opýtal si sa.
„Robiť au- pair,“
„Tak veľa šťastia...“
„Do riti!“ tresla som rukou o zem.
To ti nedalo a prisadol si si ku mne. Začal si všetko čítať.
„Vy ste debili!“
Naposledy, keď si ma videl plakať, to bolo pred pár dňami. Krachla škola, krachlo divadlo a rozlúčim sa aj s malým. A keby len s ním.
„Všetkých vás stratím. Čo mám robiť?“
„Choď za svojím šťastím a nepozeraj sa späť...“
Ty vieš, čo je pre mňa tým šťastím. Veď ty sám si nám pomohol nájsť cestu k sebe. Teda vieš komu... Tej tvojej malej sestre, ktorú si vždy bezúnavne vychovával a hoperovi, akého by v živote pred tým nechcela. Braček, dnes ti vďačím za každý jeden môj nádych a výdych a za život, ktorý môžem žiť naplno, v ktorom na ulici bláznime a púšťame našu hudbu cez notebook. A braček? Teším sa na tvoj muzikál, priprav dve miesta v prvom rade.
